ASIANSTYLE

Okiku doll

Koľkí z vás majú radi bábiky? Krásne tmavovlásky, hnedovlásky, čiernovlásky? So zlatými vlnkami alebo s rovnými kaderami? Modrooké, zelenooké, mrkačky? Sú krásne to je pravda. Okiku doll je tiež krásna bábika. Meria približne 40 centimetrov, je oblečená v krásnom kimone a má čierno-čierne oči. Tí ktorí majú radi čiernovlásky, by si Okiku určite zamilovali. Bonusom je, že ak si Okiku ostriháte, dorastú jej vlasy. Ako je to možné? Nuž...

Táto Okiku bábika má v Japonsku svoje miesto. Legenda hovorí o dievčati Okiku, ktoré sa zvyklo hrávať s touto bábikou, ktorá po nej zdedila svoje meno.

V príbehu z roku 1918 hrá hlavnú rolu 17-ročný chlapec menom Eikichi Suzuki a jeho sestra Okiku. Milujúci brat sa počas Námornej výstavy v Sapporo zatúlal na ulicu Tanuki-koji. Ako suvenír odtiaľ priniesol pre svoju dvojročnú sestru Okiku bábiku. Dievčatko svoju bábiku milovalo a hralo sa s ňou každý deň. Na nešťastie nasledujúci rok Okika umrela na chrípku. Rodina uložila bábiku v domácom oltári a modlila sa k nej každý deň na počesť pamiatky ich dcéry Okiku.

O niečo neskôr rodina zistila, že vlasy bábiky začali rásť. Videli v tom znamenie, že nepokojná duša dievčaťa, našla útočisko v bábike.

V roku 1938 sa rodina Suzuki odsťahovala do Sakhalin-u. Bábiku odovzdali do starostlivosti chrámu Mannenji v meste Iwamizawa. Po uložení bábiky do chrámu, boli jej vlasy znova ostrihané. Po čase však narástli späť do dĺžky až 25 centimetrov. Vlasy bábiky sú opakovane strihané ale opakovane znova narastajú do pôvodnej dĺžky – po kolená.



Čo poviete? Nebolo by skvelé mať doma bábiku, na ktorej si môžete skúšať svoje kadernícke zručnosti? Len aby vám naštvaná bábika nepichla nožnice do oka. Ja som vás varovala. 


Otemachi – Samurajská hlava v Otemachi

Budeme hovoriť o lietajúcej hlave. Dobre vidíte, lietajúcej hlave.

Hlava, ktorá je pochovaná vo štvrti Otemachi v Tokiu patrí samurajovi menom Taira no Masakado. Tento rebelantský bojovník viedol odboj proti japonskej vláde. Na vrchole svojich síl sa Masakado prehlásil za cisára. Táto správa pobúrila japonského cisára, ktorý žil v Kyote, vtedajšom hlavnom meste. Vypísal odmenu za hlavu rebelanta Masakado.

O dva mesiace neskôr bol Masakado zabitý v bitke. Jeho odťatá hlava bola prevezená do Kyota a vystavená verejnosti ako varovanie pre tých, ktorí mali v hlave myšlienky na vzburu.
Ale čo sa stalo? Tomu neuveríte, Masakadova hlava sa odmietala rozložiť, uhniť, jednoducho všetko, čo by mala mŕtva hlava urobiť. O tri mesiace neskôr hlava vyzerala stále rovnako, a dokonca sa na jej tvári roztiahla príšerná grimasa. Jednej noci sa začala hlava znášať. Vyletela do vzduchu a odletela do rodného mesta.

Hneď ako hlava priletela späť do rodného mesta Shibasaki (dnešné Otemachi), dedinčania hlavu vzali, očistili a pochovali do svätyne Kanda Myojin. To, či boli dedinčania prekvapení alebo vystrašení z hlavy, ktorá sa na nich škerila a lietala si okolo, je skutočne a absolútne neznáme.

V roku 950, desať rokov po uložení hlavy, hrobka v ktorej bola hlava pochovaná začala žiariť a prudko sa otriasať. Duch samuraja sa začal objavovať v dedine. Ľudia sa začali modliť, aby mohol duch opäť pokojne odísť na onen svet.

Na začiatku trinásteho storočia bola svätyňa prestavaná na budhistický chrám Tendai. Duch sa nahneval a privolal na celý areál budhistického chrámu pliagu.

Posledné miesto odpočinku Masakada

Hlava samuraja a jeho duch strašili ľudí vyše 1 000 rokov. Nebudeme rozpisovať, v ktorom roku čo naštvaný duch samuraja urobil, boli by sme tu veľmi dlho. Tokio vyrástlo do obrovských rozmerov a tam, kde bola kedysi pochovaná hlava samozvaného cisára, vyrástlo finančné centrum. Doteraz ľudia, ktorí pracujú v tomto centre často pociťujú náhly nárast strachu a sily. Dávajú si pozor a nikto nechce ducha nahnevať. Hovorí sa, že žiadny z pracovníkov v okolí nechce sedieť chrbtom k hrobke a nikto mu nechce čeliť.

Tak čo... v Japonsku rozhodne matematiku potrebujete, ak chcete vymerať uhol, v akom budú uložené kancelárie vo finančnom centre.
 

Horská striga

Kedysi dávno bola táto čarodejnica úplne normálna, stará žena, ktorá žila v malej dedinke v Japonsku. Jedna varianta legendy hovorí o tom, že v oblasti sa jedného dňa rozpútal príšerný mor a jedlo bolo príliš vzácne. Jej deti nechceli starú ženu už viac kŕmiť a tak ju odviezli na okraj dediny, do lesov, kde ju zanechali napospas.

Ale stará pani menom Yama Uba neumrela! Dokázala sa dostať do hôr, kde našla prístrešok v jaskyni. Život, ktorý strávila celé roky osamote ju priviedol k šialenstvu a ku kanibalizmu. Postavila si malú chalúpku hlboko v horách, a aby mohla prežiť, vyčkáva na cestovateľov, ktorí sa stratili v horách. Objavovala sa pred nimi ako krásna, mladá žena ktorá im ponúkla úkryt na noc vo svojej chalupe. Potom počas temnej noci, keď všetci zaspali, pocestných zabila a zjedla.
V iných príbehoch sa hovorí, že stará čarodejnica ponúkne cestujúcim, že ich privedie na správnu cestu. Namiesto toho, ich zavedie k útesu odkiaľ ich zhodí dole. Hneď na to starena zbehne dole a nakŕmi sa ich pozostatkami.



Horská čarodejnica je škaredá, hnusná, strapatá ženská s prenikavými očami, potrhaným oblečením a večným úškrnom, ktorý sa tiahne cez celé ústa. Toto bude o pár levelov nepríjemnejšia starena, než tá z Perníkovej chalúpky.


Osoby bez tváre

Určite ste už začuli historku o osobách, ktoré sa pred vami zjavia, majú úplne normálu, ľudskú tvár, ale v skutočnosti sú to len ilúzie, ktoré spôsobujú tieto prízraky bez tváre, takže neviete, s kým ste sa stretli a že osoba, s ktorou sa vlastne rozprávate, je bez tváre. Určite také osoby stretávate každý deň. Nie? No kto vie, ste si istí?

Ste zmätení? Tak ešte raz. Nopperabo sú duchovia alebo prízraky, ktoré naháňajú hrôzu na pohľad úplne nevinne. Nemajú žiadnu príšernú tvár, krvavé oči, alebo vypúlené temné oči. Oni totiž nemajú žiadnu tvár. Nie, nemajú oči, ústa a ani nos. Chcete vedieť, či majú uši? Sú vari uši na tvári?



Povieme si starú dobrú historku.

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden obchodník, ktorý cestoval, aby predával svoje výrobky v iných mestách. Počas cesty stretol mladú ženu, ktorá plakala a tak sa jej opýtal čo sa stalo. Žena si otrela svoju tvár a otočila na neho hlavu. Tvár mala úplne prázdnu. Muž sa vyľakal a rozbehol sa preč. Bežal, až kým neutiekol do bezpečia. Cestoval bez prestávky veľa nocí až do ďalšieho mesta.
Vyčerpaný obchodník sa zastavil v meste na sobu (japonské jedlo). Vyrozprával vlastníkovi obchodu, ktorý mu pripravoval jedlo svoj hrôzostrašný príbeh. Muž zrazu obchodníka zastavil a otočil sa na neho so slovami „Myslíš takto?“ jeho tvár bola rovnako prázdna, ako tvár ženy, ktorú stretol predtým.
Vyedesný muž sa rozbehol na policajnú stanicu. Hneď ako vletel rozrušený dovnútra, zistil, že všetci policajti na stanici sú bez tvárí.
Nakoniec bol obchodník tak vyľakaný, že zanechal svoj tovar na mieste a ušiel domov. Keď zatvoril a zamkol za sebou dvere. Jeho žena na neho zvolala: „Čo sa deje, miláčik?“
Usadil sa vyrozprával jej príbeh, ktorý zažil. Manželka sa na neho otočila a opýtala sa: „Myslíš, takto?“
 
 
Sídlo rodiny Himuro
 
A teraz vážne. Už žiadne srandičky! Táto legenda hovorí o temnej histórii domu, v ktorom straší. Rodina Himuro bola vyvraždená práve vo svojom domove. Je to legenda, alebo pravda? Niektorí tvrdia, že známa hra Fatal Frame bola založená na skutočnej udalosti. Lovci záhad rolujú mapy, berú ďalekohľady, baterky a vydávajú sa vypátrať skutočnú pozíciu sídla rodiny Himuro.

Existuje?!

Poďme hovoriť o legende. Sídlo Himuro existuje. Je to rozľahlé panstvo v tradičnom japonskom štýle. Dom sa má pravdepodobne nachádzať v kamennom údolí niekde mimo rozľahlých štvrtí Tokia. Úbohý, krásny dom sa stal slávnym kvôli najväčšej masovej vražde v histórii Japonska.

Hovorí sa, že rodina praktikovala staré a zakázané Shinto rituály, ktoré boli už veľmi dávno zakázané japonským právnym systémom. Jeden z týchto rituálov sa volal „Rituál uškrtenia.“ V tomto rituáli ide presne o to, o čom hovorí: o obeť mladého dievčaťa. Tento rituál mal pomôcť rodine Himura od zlých mocí. Verili, že na ich pozemku sa nachádza portál do pekla, z ktorého prichádza na ich rodinu zlá karma. Každých päťdesiat rokov vyberali mladučké dievča z ich rodiny a vychovávali ju v tajnosti pred úradmi, okolím a prakticky celým svetom.

Až prišiel čas, vybrané dievča privliekli do svätyne na nádvorí, kde jej uviazali povraz okolo krku, rúk a nôh. Skupina ľudí prezlečená za volov (yokai démoni – tí, ktorí majú v pekle podobu volských alebo konských hláv, pozn. red.), zatiahla za povrazy a roztrhla tak telo mladého dievčaťa na kusy. Krvavé povrazy boli uviazané okolo miesta kde sa mal nachádzať portál.

Takto si rodina Himura získavala odstup od zlých síl po celé storočia. Rituál sa posúval ďalším generáciám, až do jedného osudového dňa, kedy sa vybrané dievča zamilovalo do chlapca, ktorého uvidelo skrz svoje okno. Pre rituál mali byť všetky dievčatá čisté a nepoškvrnené od vonkajšieho sveta. Duša tohto dievčaťa však bola už spätá s cudzím človekom, do ktorého sa zamilovala. Celý rituál dopadol príšerne, duša dievčaťa bola pripútaná k pozemskému svetu a hlava rodiny Himuro začala panikáriť. V ošiali šialenstva vzal tradičný japonský meč katanu, a vyvraždil celú svoju veľkú rodinu. Muž veril, že vyvraždením svojej rodiny predíde apokalypse, ktorá by sa zosypala na celý svet. Nakoniec spečatil aj svoj život spáchaním harakiri.

Ak sa vydáte predsa len s poriadnou dávkou odvahy do domu, mohli by ste nájsť krvavé odtlačky rúk na stenách a ostatky povrazov. Ľudia, ktorí vstupujú dovnútra sú okamžite nájdení mŕtvi so stopami povrazu na krku. Dokonca v sídle je aj pár okien, ktoré keď vyfotíte, na fotografii sa zobrazí mladá žena v kimone, ktorá stojí v okne a pozoruje dvor.


Chceli by ste mať brigádu, kde omývate mŕtve telá? 

Hovorí sa, že počas Kórejskej vojny bola možnosť získať birgádu v japonských nemocniciach, kde bolo treba omývať mŕtve telá. Aj tu máme pár verzií.

Jedna z verzií hovorí, že na území Japonska bolo v tej dobe pár amerických základní, kam odvážali mŕtvych vojakov na identifikáciu a balzamovanie, takže bolo potrebné, aby boli telá poriadne očistené.
Druhá verzia hovorí o tom, že samotný doktor v jednej z tokijských nemocníc zamestnal pár ľudí, aby mu pomáhali premiestňovať telá z jednej vane konzervačného roztoku do druhej. Tento príbeh, ktorý napísal Kenzaburō Ōe, je vraj podľa skutočnosti z roku 1957.
Posledná verzia je o niečo miernejšia. Pozostáva z ponuky inštitúcií a fakultných nemocníc, kde vraj boli ponuky na čiastočný úväzok. Ľudia sa mohli zamestnať na miestach, kde mŕtvi odovzdávali svoje telá pre vedu. 

Ale no tak, márnice nie sú tak príšerné miesta. 

Ešte stále si vraj môžete v niektorých amerických mestách zohnať brigádu v márnici. Chcete?

ZDROJ: pinktentacle.com,scaryforkids.com, matthewmeyer.net
FOTO: 1.bp.blogspot.com, commons.wikimedia.org, es.creepypasta.wikia.com, torchweb.net