ASIANSTYLE

V dnešnej dobe je obeta sati už ilegálna, no to neznamená, že stále nepretrváva v žitej viere. Hinduizmus je jedno z najstarších známych náboženstiev prežívajúcich do dnešných čias a je vyznávaný miliónmi ľuďmi. Podobne je aj India veľkou krajinou s výraznými regionálnymi rozdielmi a pevnými tradíciami, ktorých sa spoločnosť len veľmi ťažko zbavuje. Jednou z takýchto tradícií je obeta sati, podľa ktorej má vdova zomrieť spolu so svojím zosnulým manželom, či už dobrovoľne, alebo nedobrovoľne. Najznámejšie je upálenie ženy v pohrebnej hranici manžela, no môže byť taktiež pochovaná zaživa či utopená.



Prvé záznamy tohto rituálu sa začali objavovať na stélach v Južnej Indii približne pred tisícpäťsto rokmi a časom naberal na popularite, hlavne medzi vyššími kastami. Postupne sa tento zvyk presunul z juhu na sever, kde ho aj vo väčšej miere zaznamenali britskí kolonisti. Názory na tento rituál neboli jednotné ani v samotnej hinduistickej komunite a niektorí členovia kňazskej vrstvy tento zvyk odsúdili, no aj napriek tomu Briti zdokumentovali minimálne 600 prípadov tejto obety ročne. V prípadoch vykonania sati mohlo ísť buď o náboženský dôvod, alebo o materiálny – totižto, ak vdova zomrela, jej majetok pripadol rodine zosnulého manžela. Aj z tohto dôvodu boli mnohé obety nedobrovoľné. Keď sa vrátime k náboženstvu, podľa hinduizmu mala smrť vdovu zbaviť všetkých hriechov, pomôcť jej manželovi a siedmym generáciám ich potomkov. Alternatívou bol asketický život v chudobe, hlade a izolácii, nepriamo nútiaci hlavne mladé vdovy spáchať takúto posvätnú samovraždu. Vyššie sme spomínali odpor časti kňazskej vrstvy a podobne sa negatívne postavili aj iné náboženstvá v Indii, ako sikhizmus či islam, popri samotných hinduistoch. Pochopiteľne proti boli aj kresťania, ktorí začali prichádzať na tento subkontinent koncom 18. storočia a boli touto praktikou šokovaní. Viacerí z cestovateľov, úradníkov a vojakov poznamenali, že ženy boli často pod vplyvom omamnej látky a/alebo priviazané k mŕtvemu telu svojho manžela. Ak sa im predsa len podarilo utiecť, celá rodina bola v nemilosti spoločnosti. Jeden zaujímavý popis hovorí o snahách britskej vlády zabrániť ženám v tejto obete – napríklad im ponúkali peniaze, čakali s povolením na pohreb (ak žena niečo zjedla alebo sa napila medzi smrťou a pohrebom muža, nemohla absolvovať sati) alebo silou zabránili rodine donútiť vdovu zhorieť s manželom. Jeden z prípadov hovorí o žene, ktorá na poslednú chvíľu utiekla z hranice a keď ju dav chcel za túto potupu zabiť, vojaci ju ochránili. Jedna žena v dave sa vraj vyjadrila, že sati jej umožní dostať sa na nebesá a potom sa znovuzrodiť ako manželka veľmi bohatého muža.



Po tom, ako bola sati oficiálne zakázaná v 19. storočí, bolo upaľovanie vdov na ústupe vo vyspelejších častiach krajiny. Začali sa hlasnejšie ozývať aj názory mocných žien odcudzujúcich tieto zvyky. Tie spolu so zákonmi neboli dostatočne silné na to, aby sa tento zvyk po stáročiach vytratil. V 50. rokoch 20. storočia spôsobila škandál ilegálna sati obeť v elitných kruhoch Jodhpuru, o ktorej vedeli aj autority, no nezakročili. V dnešnej dobe je v Indii táto praktika väčšinou braná ako spiatočnícka, no vo vidieckych častiach krajiny sa s ňou stále môžeme stretnúť ako s niečím posvätným a chvályhodným. Opäť za tým môžeme hľadať nielen náboženský, ale aj finančný motív – obete úspešnej sati sú neskôr vzývané ako bohyne a martýrky, a preto prichádza do daných dedín/komunít veľa pútnikov, prinášajúcich profit miestnym. Dokonca sa časť hinduistov (mužov) rozhodla založiť organizáciu na obranu zvyku sati ako súčasť ich náboženskej tradície, no aj napriek tomu bola a je sati oficiálne zakázaná. Nanešťastie sa ešte v 21. storočí objavujú prípady jej vykonávania za nejasných okolností, čo viedlo k prísneniu zákona a za ilegálne sa považuje aj prítomnosť medzi divákmi sati.



V mytológii je táto tradícia vysvetlená príbehom boha Šivu a jeho prvej manželky, bohyne Sati. Dakša, otec Sati, nebol spokojný s výberom jeho dcéry a svojím nerovným zaťom. Počas veľkej obete, na ktorej boli prítomní bohovia a králi sveta, prišiel Dakša ako posledný a Šiva sa nepostavil na znak úcty. Vzhľadom na jeho status to nebola urážka, no Dakša to zobral osobne a prisahal pomstu. Preto zorganizoval obetu vo svojom sídle a pozval na ňu všetkých okrem svojej dcéry a jej manžela. Keď sa o tom Sati dozvedela, snažila sa presvedčiť Šivu, aby sa obety spolu s ňou zúčastnil. Po manželskej hádke ju napokon pustil v sprievode svojich nasledovníkov, no odmietol sa slávnosti zúčastniť. Keď Sati prišla k svojej rodine, jej otec sa vyhýbal stretnutiu a napokon začal urážať pred hosťami nielen ju, ale hlavne jej manžela. Sati začala ľutovať svoje rozhodnutie a po tom, ako prekliala svojho otca, spáchala samovraždu tým, že skočila do pripraveného posvätného ohňa. Napokon sa narodila ako reinkarnácia v podobe bohyne Parvati, druhej Šivovej manželky. Aj keď obeta Sati nebola z dôvodu smrti svojho manžela, stále znamenala očistenie a obetu ženy pre svojho manžela, čo sa pravdepodobne prenieslo aj do žitej tradície v podobe viery v očistu ohňom a predstavy lepšieho života nielen pre zosnulého a jeho manželku, ale aj pre pozostalých v podobe majetku vdovy.